Drahí priatelia,

naša služba po letných táboroch pokračuje v budovaní detskej služby v Žehre. Minulý víkend (13.-15. septembra) sme v piatok so Zuzkou naložili auto so školskými potrebami pre deti. Dostali sme ich z firmy, ktorá ich pre deti zozbierala medzi svojimi zamestnancami. A tiež skrinky do školy, ktoré sme dostali od pána farára z Chorvátskeho Grobu. Bola to odpoveď na moje modlitby. Keď som premýšľal ako učiteľom aj deťom uľahčiť život, prišla mi na um myšlienka so skrinkami, ktoré by sa dali zamykať. Odpoveď som dostal hneď v ten týždeň a sám pán farár mi ich pomáhal nakladať. Keď sme ich naložili, povedal som mu, že som prosil Pána o také skrinky na kľúč. Chvíľu bol ticho a potom povedal, že skúsi aj ďalšie pozrieť. Mal som veľkú radosť, že sa Boh o všetko stará.

Cez našich asistentov sme dostali k našej službe bývalé Komunitné centrum v Žehre. Spolu s ôsmimi deťmi sme naplánovali brigádu – maľovanie a upratovanie, ale bola to aj príležitosť ako spolu stráviť čas. Hneď ráno ako sme vyložili auto s vecami, som išiel po deti do osady – päť dievčat a troch chlapcov. Chlapci mi pomáhali prikryť podlahu a potom maľovať. Každý dostal štetec a vedro s farbou, a vysvetlil som im ako to majú robiť. No úžasné – niekoľko hodín sme maľovali miestnosť, kde by sme chceli mať aktivity v budúcnosti. Dve dievčatá pred domom trhali burinu a tri so Zuzkou upratovali kuchyňu, umývali podlahu. Keď sme išli do Žehry, Zuzka mala obavy, či sa im bude chcieť, ale bolo to všetko aj nad moje očakávanie. Deti pracovali s takou radosťou a chuťou, že naozaj keď sme išli jesť do kuchyne, bolo všetko krásne čisté.

Pýtali sme sa detí ako by chceli volať ich spoločenstvo a vybrali názov RODINA. Po občerstvení deti ešte zostali v kuchyni kresliť so Zuzkou a všetky práce sme hneď dali na veľkú nástenku aj spolu s názvom RODINA. Deti samé mali z toho radosť. Keď sa skončili pracovné aktivity, zavolali sme do miestnosti všetky deti. Posadali si na stoličky a Zuzka každého vyzvala, aby niečo predviedol. Chlapci žonglovali s loptou na prste, dokonca Alexander, z dvojičiek urobil salto; dievčatá zatancovali.

Potom sme doniesli tvárnice zvonku a Zuzka ešte doma namaľovala kamienky na čierno, ktoré sme použili v scénke. Ja som predstavoval Boha, ktorý volá deti k sebe a vyznáva ako ich miluje. Zuzka hovorila o hriechu, čo je hriech a deti vymenovali jednotlivé hriechy. Tak ako ich Zuzka menovala, tak dávala kamienky medzi mňa a deti, ktoré sedeli. Z tých kamienkov sa stal neskôr múr, čo boli tvárnice a nakoniec aj bal papiera, ktorý úplne zakryl deti takže sme sa nevideli. Zuzka však aj povedala čo s tým hriechom: že keď ho budeme vyznávať, Boh nám odpustí a my Ho môžeme počuť a vidieť. Keď sa všetky prekážky odložili, prišiel som ku každému dieťaťu, objal ho a povedal, že ho milujem a odpúšťam mu hriech (teda ako Boh).

Bolo to úžasné, keď sa potom deti v modlitbe v kruhu modlili a každé malo za čo ďakovať. Ďakovali za to, že tam mohli byť, že sme boli spolu, že mohli pracovať, že nám Pán odpustil na kríži hriechy. Keď potom odchádzali k autu, objali nás a vyznali, že nás majú rady. Bol to krásny deň a vlastne dar k mojím narodeninám, ktoré som v ten deň mal. Vrátili sme sa ešte späť do centra a spolu so Zuzkou sme ďakovali Bohu, že nám daroval tieto deti. Stali sme sa tak ich rodičmi a ony našimi deťmi. Čaká nás veľa práce, ale prvý krok sme urobili spoločne s deťmi.

S láskou, ktorá nás všetkých spája

Oto a Zuzka